Tradície v zrkadle času
Milí prítomní,
ďakujem za možnosť vystúpiť na stretnutí Srdcom k tradíciám a dovoľte, aby som sa predstavila. Prečo som dostala túto možnosť a vlastne prečo môžem porozprávať o stolovaní našich predkov? Ja aj môj manžel sme potomkovia Slovákov presídlených z Veľkého Bánhedeša, tak sa tradície, ktoré naši rodičia dodržiavali stali celistvými bez potreby meniť ich. Nechcem hovoriť o receptoch, tie sa môžeme dozvedieť z mnohých publikácií, alebo aj dnes odpozorovať od ich tvorcov. Pre krátkosť času sa nedá hovoriť o mnohých tradíciách, ktoré sa týkali sviatočných období či v rodinnom, alebo spoločenskom živote, alebo o každodennom stravova-ní. To malo v hrubých rysoch zachovaný zaužívaný spôsob od pondelka do nedele, od rána do večere. Bolo podobné, ako v okolitých lokalitách, tak aj u obyvateľov Bánhedeša a nelíšilo sa od spôsobu, ako nám ho pred-stavil p. Hronec.
Prečo je to tak? Obec Veľký Bánhedeš vznikla druhotnou vlnou osídľo-vania Dolnej zeme, čiže vnútorným osídľovaním. V r. 1842 sa na pustatinu s názvom Bánhedeš prisťahovali a usadili rodiny z Nadlaku a postupne sem prichádzali rodiny z Tótkomlóša, z Bekešskej Čaby, Pitvaroša, Orošházy. Táto skutočnosť prispela k tomu, že sa zvyky, piesne, oblečenie a aj stravovanie veľmi podobajú.
Vo svojom vystúpení by som rada priblížila a hovorila o tom, ako si to my potomkovia Dolnozemských Slovákov pamätáme a ako sa to darilo zachovávať a aplikovať v našom každodennom bytí. V našom živote je mnoho dní všedných, aj sviatočných. Ale najdôležitejší je predsa len čas, keď prichádzame na svet a čas, keď z neho odchádzame, čiže narodenie a smrť a s tým spojené činnosti krst a pohreb. Dovoľte mi aby som bola osobná a hovorila ako to bolo u nás, keď sa narodil môj prvorodený syn. To boli 80. roky 20. stor. to žili moji aj manželovi rodičia a bývali sme u rodičov. Čiže vplyv bol jednoznačný a s tým spojené aj uplatňovanie zvyklostí spojených so stravovacími návykmi.
Po narodení sme dodržiavali obdobie šestonedelia tak, že som nemusela prať plienky, v tom čase boli ešte textilné a ani variť. Jedlo nám nosili príbuzní, najprv rodičia z jednej aj druhej strany, potom krstní rodičia, súrodenci rodičov. U nás sa takáto návšteva volala „látov“ „ponesieme látov“. Nosilo sa varené jedlo ktoré pozostávalo: slepačia polievka (dobre silný mäsový vývar), paprikáš kurací (kurací, slepačí, kohúťací perkelt) zvyčajne s haluškami, zákusky domáce (ale mohli byť aj kupované napr. v móde boli tzv. francúzske krémeše) a fľaška alkoholu likéru: napr. pomarančový likér, griotka a pod., zrejme sa myslelo aj na otca dieťatka. V ostatné dni sa varilo pre šestonedieľku jednoduché, nenáročné jedlá hlavne polievky: krumpľovka, rosťovka a paprikáše – krumpľový, štipkancový, hustá tarhoňa, prípadne omáčky najčastejšie dochucované soľou a rascou. Matka dieťatka musela jesť riadne, aby mala dosť mlieka. Krst už nemusel prebiehať čo najskôr po narodení, ako sme to čítali v literatúre, čo v minulosti spôsobovala vysoká úmrtnosť detí. Krst mohol byť cirkevný alebo aj štátny. Na krst niesli dieťatko krstní rodičia. Prikryté bolo prikrývadlom a do miestnosti ho niesli na rukách. Boli to najčastejšie priatelia rodičov, alebo súrodenci, krstný otec a krstná mama však neboli z jednej rodiny. Pri návrate z krstu sa stará mama opýtala: „Čo ste doniesli kresťana či pohana.“ Ak bol obrad cirkevný tak kresťana, ak civilný tak občana. Pohostenie pre pozvaných sa chystalo v domácnosti. Boli to sviatočné jedlá mäsový najčastejšie slepačí vývar s cestovinou – brdovcami. Tie sa často urobili na svadbu, a to v takom množstve, „aby ostali aj na krštenia“, najmä ak sa konalo skoro po svadbe. Slepačie uvarené mäso sa vysmažilo vo vajci a k tomu sa podávali zemiaky, kompót, pečené mäso. Ako sladkosť sa podávali zákusky aj herovke – tie museli byť na krstiny – jedli sa na sladko posypané cukrom, alebo k vínu bez cukru. Herovke u nás doniesla prababka „za hábový kôš, zakrytie boli bielou šlingovanou váľaničkou tzv. kmotrovskou a previa-zané modrou stuhľou“, keďže sa krstil chlapec. Rezne, zemiakový šalát a torty prišli do módy až neskôr. K pohosteniu sa pozvali aj kamaráti, „lebo na krštenia sa vykopávalo páleno, čo sa na svadbu zakopalo do zeme.“ Často sa po svadbe t. j. na druhý deň zišla spoločnosť na dozvuky a vtedy sa pýtali „či majú zakopať páleno, alebo len zakvačiť do kochu,“ ak by bolo krštenie skoro po svadbe. Krstiny najmä muži oslávili vo veselom duchu.
Keďže kolobeh života uzatvára ukončenie životnej púte a tak prichádza smrť a pohreb. Aj táto udalosť mala zaužívaný rituál povery a zvyky, na ktoré sa pamätáme a ktoré naša generácia zažila.
Pokiaľ neboli vybudované domy smútku, tak rozlúčka so zosnulým a pohreb sa vykonávali doma. Jednou z povier, naznačujúcej blížiacu sa predtuchu smrti, na ktoré si spomínam, bolo húkanie sovy – „kuvikanie, ozval sa kuvik“. Možno to súviselo so svietením pri chorom, príbuzní spomínali aj napr. prasknutie skla, spadnutie nejakého predmetu z ničoho nič. Po úmrtí sa zastavili hodiny, aby sa vedelo kedy nastala smrť. Potom sa táto udalosť oznámila najbližšej rodine, ktorá sa zišla v dome zosnu-lého. Zastavili sa práce a najbližšia rodina pomáhala pri organizovaní rozlúčky a pohrebu, zatiaľ čo priamo dotknutí už len trúchlili pri zosnu-lom. Udalosť sa oznámila lekárovi a farárovi. Zosnulého umyli a obliekli do sviatočných šiat, túto činnosť vykonávali na to zvyknuté ženy. V pohrebníctve sa zaobstarali truhla a k nej potrebné vybavenie, (vystlanie prikrývadlami a aj čierne závesy, ktorými sa prikrylo zrkadlo, niekedy aj okná, alebo sa zastreli bielou plachtou. Telo sa vystavilo v prednej izbe „tá bývala na cistvô“ a večer sa bdelo pri zosnulom „vyrastovalo sa“, spievali sa nábožné piesne a modlilo sa. Túto činnosť viedla už zaužívaná osoba, účastníci boli príbuzní, priatelia, susedia. Pri tejto činnosti sa podávali pagáče – bagáne – najčastejšie zemiakové a víno. Naša mama nám vždy doniesla „bagáň z vyrastovania, vraj aby sme boli múdre“. Na vyrastovanie, ani na pohreb sa nepozývalo. Verejnosti sa oznamovalo úmrtie zvonením, pamätám si, že mama vedela podľa zvone-nia zistiť či umrel muž, alebo žena. Aj my ako deti, sme boli súčasťou takéhoto diania, zrejme smrť sa brala ako prirodzené ukončenie životnej púte a niekedy aj vyslobodenie pre veľmi chorého. Tak aj pozdrav pri príchode do domu zosnulého bol: „Tak už ste sa postrábili“, nato najbližší začali kvíliť, „oplakávať“. Vyrozprávali posledné obdobie chorého. Tento úkon zrejme mal aj uľahčujúcu funkciu a zmiernenie žiaľu pozostalých. Často sa v širšej verejnosti zneužíval na posudzovanie vzťahu k nebožtíkovi. Už v poslednej štvrtine 20. stor. sa od oplakávania upustilo, a tak isto aj prikrývanie truhle dreveným príklopom pri vkladaní do hrobu, aj obchádzka okolo uzavretého hrobu.
Po pohrebe sa konal kar v dome pozostalých. Na kar sa pozývali pri východe z cintorína všetci čo boli vyprevadiť zosnulého a každý vedel či má ísť na kar a či nie. Po návrate z cintorína sa umývali ruky „v lavóre na dvore“. Do prípravy karu a varenia boli prizvané miestne kuchárky. Na kare sa podával paprikáš s haluškami alebo chlebom, kyslô a pálenka. Bánhedešania obľubovali baraninu a najčastejšie sa baraní paprikáš podával práve na kare (aj na svadbe). Bolo to možné preto, lebo ovce sa chovali v miestnom JRD a to vždy vyšlo žiadateľom v ústrety. Účasť na kare trvala krátko a prítomní sa lúčili so slovami, aby sa pozostalí uspokojili. Najbližšiu nedeľu po pohrebe sa konala cirkevná pobožnosť v kostole, a tak sa kolobeh života uzavrel.
Vážený prítomní, toto boli len dve, ale dôležité udalosti, zo života človeka. Vyrozprávala som ich tak ako si ich ja pamätám aj so zvyklo-sťami. Niektoré sme ešte aj my dodržiavali, napr. pri úmrtí môjho otca v r. 1997, pochádzal z rozvetvenej rodiny usadenej v obci Neded, sme vyrastovali, ale už v dome smútku a miesto bagáňov sa podávali cukrí-ky, robili sme aj kar s baraninou, ale v kultúrnom dome.
Verím, že ak naše poznatky a skúsenosti budeme prezentovať a roz-právať, pripomínať si ich, oni nezaniknú, tak ako nezanikne ani náš národ, naša komunita v spleti národov a národností tohto sveta, pretože je tu jedinečnosť, ktorá potomkov bude spájať.
Ďakujem za pozornosť. Eva Boťanská, rod. Sáková
